Chuť na niečo sladké čas od času stretáva každého z nás. Niekoho menej často, niekoho zase aj viackrát za týždeň. Cukrovinky sú najmä pre deti veľkým lákadlom a nie inak tomu bolo aj za minulého režimu. Kam sme chodili maškrtiť, čo sme si dávali a aká vôbec bola kvalita sladkých dobrôt?
Ak za socializmu bolo niečoho dosť a zvyčajne v dobrej kvalite, bola to čokoláda. Čokoládové výrobky, mali skvelú povesť a predstavovali významný exportný artikel. Obľúbené boli bonboniéry Lidka, podobné renomé mali tiež čokolády Libuše, Rusalka a Šárka.
Neboli veľmi lacné – tabuľka vtedy stála zhruba 11 korún – ale aj tak išli na odbyt. Vyhlásené čokolády sa vyrábali až do začiatku 90. rokov pod značkou privatizovaného Orionu. Deťom chutili okrem štandardných čokolád aj čokoládové mince či mačacie jazýčky, predávané za 5 korún. Veľkej obľube sa u nich tešili aj lentilky a rôzne čokoládové tyčinky, ako bola napríklad Deli.
Prekvapivo približne rovnako bohatý sortiment pochúťok obsahovali za socializmu aj regály s cukríkmi, ktorých balenie dostávala rôzne názvy – drops, roks, furé či dražé. Istú popularitu mali cukríky Sparta, Slavia či Hašlerky. Chutné boli aj mliečne, kakaové či ovocné karamelky, ktoré sa parádne lepili na zuby.
A bol by hriech nespomenúť napríklad aj Bon Pari, Antiperle či Lipo. Čítajte ďalej…
Článok pokračuje na ďalšej strane.
